Muhammad Ali, vlastným menom Cassius Marcellus Clay, Jr., sa narodil 17. januára roku 1942 v meste Louisville, štáte Kentucky a zomrel 3. júna roku 2016 v meste Scottsdale, Arizona. Bol americkým profesionálnym boxerom a sociálnym aktivistom. Ali bol tiež prvým zápasníkom, ktorý sa stal svetovým šampiónom v ťažkej váhe pri troch rôznych príležitostiach, pričom tento titul úspešne obhájil až 19-krát.
Cassius Marcellus Clay, Jr. vyrastal na juhu USA v dobe segregovaných verejných zariadení. Jeho otec Cassius Marcellus Clay, Sr. sa staral o svoju manželku a dvoch synov maľovaním billboardov a reklamných nápisov. Boxerova matka Odessa Grady Clayová pracovala ako výpomoc v domácnosti.
Keď mal Clay 12 rokov, začal sa venovať boxu pod vedením Joea Martina, ktorý bol policajným dôstojníkom v meste Louisville. Postupne absolvoval všetky amatérske úrovne športu a v roku 1960 sa nakoniec zúčastnil Olympijských hier v Ríme, kde získal zlatú medailu vo váhovej kategórii do 79 kilogramov. Následne rozbehol svoju profesionálnu boxerskú kariéru pod vedením Louisville Sponzoring Group, teda syndikátu zloženého z 11 bohatých bielych mužov.
Clay bol vo svojich skorých profesionálnych zápasoch vyzdvihovaný skôr za jeho šarm a osobnosť, než za jeho zručnosti v ringu. Snažil sa zvyšovať záujem verejnosti o svoje boxerské stretnutia tým, že čítal detskú poéziu a pri opise vlastnej stratégie v ringu používal poetické frázy ako „lietam ako motýľ, bodám ako včela“. Svetu o sebe tiež vyhlásil, že je „najväčším z najväčších“, avšak tvrdá realita v boxerskom ringu vtedy jasne naznačovala opak.
Je pravdou, že Clay dokázal nadchnúť mnohých fanúšikov boxu, no snáď rovnako veľa ich jeho správanie poburovalo. Počas zápasov držal ruky netradične nízko, pred súperovými údermi ustupoval namiesto uhýbania trupom a vo všeobecnosti pôsobil dojmom, že mu chýba sila zasadiť skutočný knokaut. Protivníci, ktorých zdolával, boli buď veteráni dávno za svojím vrcholom, alebo boxeri, ktorým sa nikdy nepodarilo dosiahnuť viac ako priemernú úroveň. Puristi boxerskej scény preto iba krčili nosmi, keď Clay predpovedal kolo, v ktorom mal v úmysle knokautovať svojho súpera – a mračili sa, keď sa mu to podarilo a mohol sa chvastať ďalším víťazstvom.
Clay 25. februára roku 1964 vyzval Sonnyho Listona na zápas o titul svetového šampióna v ťažkej váhe. Liston bol pritom vo všeobecnosti považovaný za najviac zastrašujúceho a najsilnejšieho boxera svojej doby. Nikto v skutočnosti nečakal, že by ho Clay mohol naozaj zdolať. Z tohto stretnutia sa však vyvinulo jedno z najväčších sklamaní v histórii športu – Liston sa stiahol do svojho rohu po šiestich kolách a Clay sa stal novým majstrom sveta. Clay o dva dni neskôr šokoval boxerskú scénu vyhlásením o tom, že konvertoval na náboženské učenie islamu. V dôsledku tohto rozhodnutia 6. marca roku 1964 prijal meno Muhammad Ali, ktoré mu dal jeho duchovný mentor Elijah Muhammad.
Ali v priebehu nasledujúcich troch rokov dominoval svetu boxu v takej miere, ako sa to predtým nepodarilo žiadnemu zápasníkovi. 25. mája roku 1965 sa proti nemu Liston postavil v odvetnom zápase, bol však knokautovaný už v prvom kole. Ali nasledovne zdolal v ringu veľké mená ako Floyd Patterson, George Chuvalo, Henry Cooper, Brian London či Karl Mildenberger. 14. novembra roku 1966 sa proti nemu postavil Cleveland Williams. Ali počas troch kôl zasadil svojmu protivníkovi viac ako 100 úderov, pričom po štyroch z nich sa Williams nedokázal udržať na nohách. Ali bol naproti tomu zasiahnutý iba trikrát. Po víťazstve nad Williamsom mu podľahli aj Ernie Terrell a Zora Folley.
Jeho kariéra narazila na prekážku 28. apríla roku 1967, keď sa Ali odvolal na svoje islamské vierovyznanie a počas vrcholenia vojny vo Vietname odmietol vstúpiť do americkej armády. Tomuto rozhodnutiu predchádzalo jednoduché vyhlásenie, ktorým sa prezentoval pred 14 mesiacmi: „Ja nemám žiadny problém s Vietnamcami.“ Mnohí Američania vehementne odsúdili boxerov postoj, keďže sa prejavil čase, keď väčšina ľudí v Spojených štátoch stále podporovala vojnu v juhovýchodnej Ázii. Oslobodenie od vojenskej služby z náboženských dôvodov bolo síce legitímnou alternatívou pre ľudí, ktorí boli proti vojne v akejkoľvek forme, Ali však na takúto výnimku nebol oprávnený – sám totiž priznal, že by bol ochotný zúčastniť sa islamskej svätej vojny.
Ali bol zbavený svojho titulu šampióna a mal zakázané boxovať od každej štátnej atletickej komisie v USA pre obdobie trvajúce tri a pol roka. Okrem toho bol obvinený a 20. júna roku 1967 odsúdený na päť rokov väzenia za odmietnutie vstupu do ozbrojených síl Spojených štátov. Hoci vďaka zloženiu kaucie zostal na slobode, uplynuli až štyri roky, kým najvyšší súd USA odvolal svoj rozsudok.
V šesťdesiatych rokoch 20. storočia sa medzitým situácia ďalej vyhrocovala a Aliho vplyv na americkú spoločnosť rástol pozoruhodným tempom. Boxer bol čoskoro považovaný takmer za disidenta. Aliho posolstvo pýchy čiernej rasy a čierneho odporu voči bielej nadvláde bolo v popredí hnutia za občianske práva ľudí tmavej pleti. Po odmietnutí vstupu do americkej armády sa tiež preslávil svojím vyjadrením, že „pokiaľ nemáte veľmi dobrý dôvod na zabíjanie, vojna je zlá.“ Aktivista čiernej pleti Julian Bond neskôr poznamenal: „Keď sa postava natoľko hrdinská a milovaná ako Muhammad Ali vzoprie a vyhlási, že nepôjde do vojny, vyvolá to ohlasy naprieč celou spoločnosťou.“
Podobné: Čo by ste mali vedieť o boxe
Muhammad Ali sa v októbri roku 1970 vrátil do sveta boxu, no jeho niekdajšie zručnosti boli vážne naštrbené. Nohy, ktoré mu predtým dovoľovali „tancovať“ počas celých 15 kôl v ringu, ho už neniesli s takou istotou ako za kedysi. Jeho reflexy boli síce ešte stále vynikajúce, ale už predsa neboli také dokonalé ako pred rokmi. V prvých dvoch zápasoch po návrate do boxu sa proti nemu postavili Jerry Quarry a Oscar Bonavena, ktorých sa mu podarilo zdolať. 8. marca roku 1971 vyzval Joea Fraziera, ktorý sa stal šampiónom ťažkej váhy počas Aliho absencie z ringu. Jednalo sa o stretnutie historických rozmerov, ktoré sa začalo označovať ako „Súboj storočia“. Frazier nakoniec rozhodne vyhral po 15 kolách.
Po tejto prehre však Ali vyhral 10 stretnutí v rade, z ktorých v ôsmich čelil svetovo presláveným oponentom. 31. marca roku 1973 sa proti nemu v ringu postavil menej známy boxer Ken Norton, ktorý Alimu zlomil čeľusť v druhom kole, pričom Ali prehral zápas v 12 kole stretnutia. Ali následne porazil Nortona v odvetnom zápase. Neskôr sa proti nemu po druhýkrát postavil Joe Frazier, ktorého tentokrát presvedčivo zdolal po 12 kolách. Práve druhé stretnutie týchto boxerov môžeme označiť za Aliho najlepší výkon po návrate do ringu po jeho exile z boxu.
Ali 30. októbra 1974 vyzval Georgea Foremana, ktorý v roku 1973 nahradil Fraziera na poste svetového šampióna v ťažej váhe. Stretnutie sa odohralo na netradičnej lokalite v Zaire (dnes Demokratická republika Kongo), kde bol Ali prijatý miestnymi obyvateľmi ako hrdina. Podarilo sa mu splniť očakávania a Foremana knokautoval v ôsmom kole zápasu, čím druhýkrát získal najvyšší titul v ťažkej váhe.
Ali v priebehu nasledujúcich 30 mesiacov zažíval najväčšiu popularitu v pozícii svetového šampióna a absolvoval deväť zápasov, v ktorých sa síce predviedol ako odvážny bojovník, ale nedalo sa pochybovať o tom, že jeho kariéra sa blížila ku koncu. Čo sa týka jeho posledných stretnutí v ringu, mohli by sme ich označiť za vyslovene smutné. V roku 1978 ho o majstrovský titul pripravil relatívny nováčik Leon Spinks, ktorý síce mal na konte olympijské zlato, ale okrem toho absolvoval iba sedem profesionálnych zápasov. Ali si o sedem mesiacov znovu vydobyl titul šampióna po zápase o 15 kolách a stiahol sa z boxerskej scény. O dva roky neskôr sa však odhodlal na neuvážený návrat do ringu, čo okamžite oľutoval po tvrdej prehre v stretnutí s Larrym Holmesom. V úplne poslednom zápase jeho kariéry v roku 1981 sa proti nemu postavil Trevor Berbick. Toto stretnutie porotcovia prerušili po 11 kolách a Ali skončil ako porazený.
Muhammad Ali si získal miesto v histórii boxu ako jeden z najväčších zápasníkov. Jeho rekordnú bilanciu 56 víťazstiev a 5 prehier s 37 knokautmi síce neskôr dosiahli viacerí boxeri, avšak vysoká kvalita jeho protivníkov a spôsob, akým dominoval v ringu na vrchole svojej kariéry, mu jednoznačne zabezpečujú nesmrteľné miesto medzi legendami tohto športu. Jeho najväčšími výhodami v ringu boli rýchlosť, prvotriedna práca s nohami a schopnosť znášať údery súpera. Snáď ešte dôležitejšou bola však jeho odvaha a mnohé ďalšie charakterové črty, ktoré sú základnými stavebnými kameňmi skutočných boxerských velikánov.
