Georges St-Pierre mal vždy výhodu v tom, že bol mimoriadne zdatným športovcom s robustnou stavbou tela a dostatočne rýchlymi a ladnými pohybmi na to, aby pri ňom jeho protivníci vyzerali takmer bezmocní. Avšak aj popri tom, ako zápasník známy ako „GSP“ v priebehu rokov zdokonaľoval svoje bojové zručnosti v telocvični a následne ich majstrovsky využíval v Oktagone, jeho zameranie bolo vždy ďalekosiahlejšie.
St-Pierre, ktorý 21. februára tohto roka vo svojom rodnom meste Montreal oznámil odchod z UFC do dôchodku, povedal: „Mojím cieľom je byť najúčinnejším a najrýchlejšie uvažujim bojovníkom. Chcem byť flexibilný, mať otvorenú myseľ a byť pripravený na akúkoľvek situáciu.“
Práve v dôsledku dokonalej kombinácie fyzickej a psychickej zdatnosti je GSP mnohými považovaný za najväčšieho zápasníka zmiešaných bojových umení v dejinách. Koniec koncov o tom svedčí aj jeho rekordný záznam 26 výhier a iba 2 prehier, pričom v rámci organizácie UFC absolvoval šampionáty dokonca v dvoch váhových kategóriách.
Súvisiace: 20 najbohatších zápasníkov MMA na svete v roku 2019
Prečo však za najlepšieho bojovníka MMA nemôžeme označiť mená ako Jon Jones, Anderson Silva či Fedor Emelianenko? Veď niet žiadnych pochýb o tom, že každá z týchto legiend je opradená majstrovskými titulmi a každého spomenutého bojovníka by sme mohli opísať mnohými pozitívnymi charakteristikami. Je to však práve sumár negatívnych prvkov, vďaka ktorým Georges St-Pierre natoľko vyčnieva z davu.
Zatiaľ čo Jones a Silva síce oslnili publikum a dominovali v ringu, každý z nich zlyhal vo viacerých testoch na nelegálne látky zvyšujúce výkon. A to sa nepochybne musí odraziť na ich celkovej povesti. Pokiaľ ide o Emelianenka, v súbojoch síce hviezdil po celé desaťročia, ale robil tak mimo UFC. Dlhoroční fanúšikovia si síce spomínajú na jeho slávne dni v Pride Fighting Championships, avšak v priebehu desiatich rokov od ukončenia činnosti tejto organizácie sa Fedor neobjavil v žiadnej z hlavných líg sveta MMA. A to taktiež nemôžeme ignorovať.
St-Pierre naproti tomu strávil veľkú časť zo siedmich rokov na vrchole rebríčkov vo velterovej váhovej kategórii UFC. V roku 2013 ako vládnuci šampión na istý čas opustil MMA, no už o štyri roky neskôr sa vrátil, aby získal titul šampióna v stredne ťažkej váhe. To všetko dosiahol bez toho, aby sa u neho objavil čo iba náznak pozitívneho dopingového testu, čo je pre neho veľkým plusom. Keby bol GSP politikom, v anketách by bol charakterizovaný ako osoba s extrémne malým počtom negatív.
Keď tohto zápasníka posudzujeme v pozícii najlepšieho z najlepších, v jeho prospech hrá síce omnoho viac faktorov ako jeho kariérne výsledky v číslach, ale predsa len začneme nimi. St-Pierre vyhral svojich posledných 13 zápasov a rovnako 13 víťazstiev získal aj v zápasoch o majstrovský titul, čo je najviac v histórii UFC. Počas svojej kariéry utrpel iba dve porážky – v roku 2004 ho zdolal Matt Hughes a v roku 2007 zase Matt Serra. Obom sa však neskôr pomstil odvetným víťazstvom, v ktorom svojich protivníkov knokautoval.
Keď načrieme hlbšie do štatistík tohto 37-ročného zápasníka, zistíme, že jeho celkové výkony sú pozoruhodné vo všetkých možných smeroch. Napriek tomu, že St-Pierre sa nikdy nevenoval zápaseniu ako takému, na konte má až 90 takedownov, čo je najviac v celej histórii organizácie UFC. Jeho čierny pás v Kyokushin karate a boxerský tréning mu umožnili stať sa jediným zápasníkom velterovej váhy v histórii organizácie, ktorému sa podarilo zasadiť viac ako 1 000 úderov (celkovo až 1 254). Je tiež pozoruhodné, že za každý jeden úder, ktorý dostal, bol schopný zasadiť v priemere 2,39 úderov, čo je v rámci histórie UFC bezkonkurenčne najlepším výsledkom spomedzi všetkých zápasníkov do 77 kilogramov.
Skutočná krása St-Pierra ako športovca však nespočívala iba v rozmanitom spektre jeho zručností. Predovšetkým je totiž potrebné vyzdvihnúť šikovnosť a prezieravosť, ktorú ukázal pri aplikácii rôznych naučených techník. Tieto vlastnosti však neboli súčasťou jeho zápasníckej výbavy od začiatku – aj napriek tomu, že na prvý pohľad sa opak zdá byť pravdou. Jeho najväčšie zbrane vzišli z horkej pachuti tvrdej lekcie, ktorú získal v rámci snáď najväčšieho sklamania v histórii šampionátov UFC.
Bolo to v apríli roku 2007, keď St-Pierre po prvýkrát obhajoval opasok šampióna vo velterovej váhe, ktorý vyhral takmer päť mesiacov predtým, keď veľkolepým víťazstvom zdolal Matta Hughesa v zápase, ktorý bol jeho druhým pokusom o najvyšší titul vo váhovej skupine do 77 kilogramov. V rámci obhajovacieho zápasu proti nemu stál Matt Serra, ktorý bol víťazom reality show „The Ultimate Fighter“, no St-Pierre bol napriek tomu favoritom v tom čase s 11 výhrami a iba jedinou prehrou. Stretnutie sa však vôbec neodohrávalo podľa očakávaní. GSP bol tvrdo knokautovaný už v prvom kole.
St-Pierre sa k tomuto zápasu vrátil aj vo svojej knihe s názvom „The Way of the Fight“, ktorá je sčasti autobiografiou a sčasti filozofickým spisom. SFG napísal: „Keď mi uštedril dobre zasadenú ranu do hlavy, mal som ustúpiť a zbystriť pozornosť. To som však neurobil. Jednoducho som nemohol uveriť tomu, čo sa so mnou deje. Nepáčilo sa to môjmu egu. Namiesto toho som si iba hovoril, že ma práve otriasol úder od tak malého chlapa – a že mu to predsa nemôžem dovoliť – a že ho musím ihneď dostať! Takže skutočnou chybou bola moja hrdosť.“
St-Pierre sa od tej chvíle naučil prehltnúť svoju hrdosť a vydal sa na cestu, na ktorej úspešne zdolal všetkých svojich ďalších protivníkov. Jasne odmietol mentalitu hrdinu, začal sa vyhýbať najnebezpečnejšej zóne v blízkosti svojho súpera a tým sa čoraz úspešnejšie dokázal vyhýbať jeho najviac deštruktívnym zbraniam. Hrdinský postoj k zápaseniu začal byť pre GSP iba zbytočným rizikom. Zaumienil si už nikdy nenatŕčať bradu oponentovi iba preto, aby zistil, koľko toho znesie. Jeho kľúčovou taktikou sa stalo odzbrojenie nepriateľa, ktorého zakaždým zatlačil do pozície, v ktorej mu neostávala príležitosť na efektívny protiútok.
Svoju novú filozofiu dostal možnosť otestovať v roku 2011, keď hájil svoj opasok šampióna proti Jakeovi Shieldsovi v stretnutí, ktoré v aréne Rogers Centre v Toronte sledovalo publikum o počte 55 724 divákov – čo bolo v tom čase rekordnou účasťou na podujatí UFC. Shields bol známy svojimi zápasníckymi technikami, pomocou ktorých sa snažil zložiť svojho súpera na lopatky – St-Pierre mu to však nedovolil a šnúru 15 výhier svojho oponenta ukončil v stoji. O rok neskôr sa proti nemu postavil Carlos Condit, ktorý bol vyzbrojený nebezpečnými údermi, ale mal nedostatky v zápasení na rohoži. GSP proti nemu skóroval sedem takedownov na ceste k nespochybniteľnému víťazstvu. St-Pierre sa následne stretol aj s ďalšími rivalmi, ktorí mali v pláne zdolať ho svojimi päsťami, avšak všetci veľmi rýchlo skončili na lopatkách – Nick Diaz deväťkrát, Thiago Alves desaťkrát a Dan Hardy jedenásťkrát.
GSP nikdy nepociťoval potrebu vystatovať sa a prekonávať silné stránky svojich súperov. Keď vstúpil do Oktagonu, namiesto toho prinútil oponentov, aby hrali podľa jeho pravidiel.
Treba však poznamenať, že St-Pierre si mimo klietky nie vždy volil cestu najmenšieho odporu. Najvyšších predstaviteľov organizácie UFC si pravdepodobne nenaklonil v roku 2014, keď priznal, že jedným z dôvodov jeho odchodu z MMA bola nedostatočná podpora zo strany organizácie v dobe, keď sa snažil presadiť prísnejšie testovanie nelegálnych látok na podporu výkonu. V tejto súvislosti povedal: „Tento postoj ma vtedy veľmi trápil.“
Podobné: Conor McGregor – zaujímavé fakty o najpopulárnejšom zápasníkovi MMA
St-Pierre sa o dva roky neskôr stal prominentným hráčom v snahe o zlepšenie práv bojovníkov. Na úvodnej tlačovej konferencii inštitúcie známej ako Mixed Martial Arts Athletes Association povedal: „UFC bez bojovníkov predstavuje iba tri písmená abecedy. Je čas, aby bol náš hlas vypočutý.“
Skutočnosť, že St-Pierre sa verejne zastal svojich kolegov spolubojovníkov a samotného športu, z neho robí výnimku medzi mnohými slávnymi zápasníkmi. Na druhej strane to však nie je faktorom, ktorý by akokoľvek prispel k jeho titulu najlepšieho zápasníka všetkých čias. Pri hodnotení jeho kariéry taktiež nezohľadňujeme skutočnosť, že si vyslúžil prezývku “Gentleman Georges“ – keďže vôbec nemal vo zvyku viesť pred zápasmi silné reči a verbálne zhadzovať svojich súperov. Prečo sa teda zmieňujeme aj o týchto faktoch? Pretože dokonale ilustrujú, že každá stránka príbehu tohto zápasníka je zakorenená v pozoruhodných charakterových črtách. Všetko je to súčasťou jedného balíka.
Georges St-Pierre sa poslednýkrát predviedol v novembri roku 2017, keď sa do Oktagonu vrátil po štyroch rokoch a zdolal Michaela Bispinga v zápase o titul šampióna v stredne ťažkej váhe. No už o necelý mesiac sa vzdal opasku šampióna – a Dana White, prezident UFC, z toho ostal patrične zaskočený. Tento krok pravdepodobne obral St-Pierra o akúkoľvek šancu absolvovať posledné stretnutie, na ktoré si brúsil zuby – jeho súperom mal byť Khabib Nurmagomedov, neporazený šampión v ľahkej váhe. Nepochybne by sa jednalo o pozoruhodný zápas, no tera
