fbpx
Top

Akým spôsobom zostávajú olympionici motivovaní?

Spartakus Fight Gym > Nezaradené  > Akým spôsobom zostávajú olympionici motivovaní?

Akým spôsobom zostávajú olympionici motivovaní?

Všímavosť, vnútorné rozhovory so sebou samým a určitá časť mozgu sú faktormi, ktoré pri tejto náročnej úlohe športovcom pomáhajú prekonať tréningový dril.

Nie všetci sme olympijskými športovcami. No vo všeobecnosti je možné konštatovať, že všetci vo svojom živote čas od času čelíme povinnostiam, do ktorých sa nám vôbec nechce púšťať. Vychádzajúc z rozhovorov s najlepšími športovcami a s ich trénermi vám tak pre inšpiráciu uvádzame 7 najlepších a najzaujímavejších spôsobov, pomocou ktorých ostávajú olympionici permanentne motivovaní.

1. V stresových situáciách si pohovorte sami so sebou

V roku 1993 urobili výskumníci rozhovor so 17 národnými šampiónmi v krasokorčuľovaní a celkovo pritom identifikovali 158 unikátnych stratégií, ktoré na vyrovnanie sa so stresom využívali. Najčastejšia (používaná až ¾ korčuliarov) bola stratégia „racionálneho myslenia a rozhovoru so sebou samým“, ktoré autori štúdie opisujú ako logické preskúmanie všetkých potenciálnych zdrojov stresu, následné určenie toho, ktoré z nich by bolo možné ovládať a nakoniec vedenie racionálneho vnútorného rozhovoru o probléme. Korčuliari by to ale možno povedali o niečo viac zjednodušene. O čo sa pravidelne pokúšajú je totižto len „zhromaždenie všetkých opodstatnených argumentov a ich patričné roztriedenie. Ďalej nasleduje prijatie toho argumentu, ktorý je považovaný za najpríhodnejší a všetky ostatné sa jednoducho odignorujú.“ Jedna z korčuliariek sa napr. rozhodla vytisnúť z mysle váhu konkurencie tým, že samú seba presvedčila o skutočnosti, že nejde o súťaž, ale len o zábavu. V rámci výskumu uviedla: „Pozrite, ak chcem korčuľovať – tak musím korčuľovať,“ … „Nie som tu ale pre nikoho iného, dokonca ani pre USA. Som tu preto aby som to robila pre seba.“

2. Milujte, alebo minimálne akceptujte tvrdé tréningy

Štúdie vysokoškolských plavcov a profesionálnych ragbyových hráčov ukázali, že najrozhodujúcejším faktorom pri predpovedi syndrómu vyhorenia nebolo fyzické vyčerpanie, alebo dokonca porážka športovca. Šlo o vlastné znehodnotenie športu, ktoré sa prejavovalo nezáujmom o všetky aktivity spojené s ním a následné pripisovanie negatívnych vlastností tejto oblasti.

To ale úspešní športovci nerobia. Práve naopak, sú pravidelne opisovaní ako skutočne motivovaní a milujúci aj každý svoj tréning, nie len samotné súťaže.

Teri McKeever, hlavná trénerka plavcov na UC Berkeley, ktorá trénovala aj olympijských plavcov, poznamenala: „Ženy medailistky, s ktorými som pracovala, boli tie, ktoré si tréningový proces skutočne užívali,“ … „Cvičenie si užívajú naozaj do rovnakej miery, ako aj súťaženie. Milujú myšlienku posúvania svojich limitov, neustáleho učenia sa a výziev v každej oblasti.“

Podobné: 7 princípov jednotky SEAL, pomocou ktorých si udržíte motiváciu

3. Buďte optimistom

Áno, je to maximálne klišé. No keď sa v roku 2002 uskutočnil výskum, v ktorom sa viedli rozhovory s desiatimi olympijskými medailistami a ich trenérmi – ukázalo sa, že všetkých športovcov a takmer všetkých trenérov bolo možné opísať ako jednoznačne „optimistických/pozitívne naladených“. V porovnaní s tým sa len dvaja z desiatich športovcov charakterizovali ako „inteligentní“ a iba štyria sa nazvali „organizovanými“. Nikto z nich sa pritom neoznačil za milú, alebo vľúdnu osobnosť.

Pravdou tak je, že nemusíte byť výnimočne príjemným, chytrým alebo perfekcionistickým človekom na to, aby ste boli skvelým športovcom. Pokiaľ ste neochvejne veselou osobou a v každej životnej situácii vždy nájdete len to pozitívne, pričom plne dôverujete svojim schopnostiam – máte vyhraté. Iné štúdie zasa ukázali, že nasadenie si ružových okuliarí pomáha športovcom aj rýchlejšie sa vyrovnať s prehrou. Naopak negatívne emócie a nálady zvyknú výkon zhoršovať.

V inej štúdii desiatich účastníkov či už Olympijských hier alebo hier Commonwealthu, sa „disponovanie neotrasiteľnou vierou vo svoje schopnosti dosiahnuť vytýčené súťažné ciele“ stalo základom definície „mentálnej odolnosti“ medzi športovcami. Účastníci hier taktiež verili v to, že majú „unikátne kvality a schopnosti“, ktoré ich oproti svojej konkurencii robili výrazne lepšími.

McKeever poznamenala: „Každému sa stane že zlyhá, že ho porazia alebo že sa zraní. Dôležité je ale v takejto situácii prísť na to, ako vnímanie danej skutočnosti zmeniť na pozitívne a nie negatívne. To je práve to, čo úspešní športovci robia,“ … „Neúspech a problémy sú totižto v skutočnosti niečím, z čoho môže vzísť veľa pozitívnych vecí. Len treba vedieť ako na to.“

4. Predvídajte veci skôr, ako k nimi dôjde

Stať sa členom námornej jednotky SEAL vyžaduje schopnosť zaplávať 50 metrov bez jediného nadýchu. Jeden tréner si pritom po dlhoročných skúsenostiach uvedomil, že uchádzači, ktorí s touto úlohou majú ťažkosti, sú práve tí, ktorí sa ňou nechajú zastrašiť ešte skôr, ako ju vôbec skúsili podstúpiť. Preto im poradil, aby sa zamerali na vykonávanie každého záberu jednotlivo – namiesto toho, aby mali v hlave hrozivú predstavu celého 50 metrového úseku.

Martin Paulus, profesor psychiatrie na Kalifornskej univerzite v San Diegu, ktorý skúma a pozoruje vojenských príslušníkov a elitných športovcov ako súčasť univerzitného centra OptiBrain, uviedol: „To istým spôsobom prenastaví váš mozog na to, aby ste venovali pozornosť okamžitým zmenám tela,“ … „Ak by sa totižto športovcom zdalo, že stoja pred obzvlášť namáhavými tréningami, ich mozgové motivačné centrá by mohli zlyhať a človek by sa tak na danú aktivitu vôbec neodhodlal.“

Nový výskum centra OptiBrain však naznačuje, že časť mozgu vo veľkosti hroznovej bobule s názvom inzulárny kortex, je v prípade športovcov o niečo viac rozvinutá a práve z toho dôvodu je tak pre nich jednoduchšie predvídať nadchádzajúce náročné situácie a taktiež sa im rýchlo prispôsobiť.

Sandra Upson v článku o štruktúre v časopise Scientific American, poznamenala: “Inzula totižto dokáže generovať prekvapivo presné predpovede toho, ako sa bude vaše telo v budúcom stresovom okamihu cítiť. Tento model budúceho stavu tela pritom nariaďuje ostatným oblastiam mozgu aby iniciovali činnosti, ktoré budú prichádzajúcim požiadavkám viac prispôsobené.“

V klinických štúdiách boli ľudia s väčšou aktivitou tohto mozgového centra tiež schopní presnejšie odhadnúť svoje srdcové frekvencie a ich reakčné časy boli poznateľne kratšie. Paulus si však netrúfa zhodnotiť, či zlatí medailisti dosahujú perfektné výkony pre to, že ich inzula je prirodzene vyvinutejšia, alebo preto, že podobne ako športovec sa s cvikom zlepšuje.

5. Držte sa trenéra, ktorý sa podobá viac Južnej, ako Severnej Kórei

Nie je veľkým prekvapením, že v oblasti športu je trenér rovnako dôležitý, ako aj samotný športovec. V štúdii z roku 2000 sa totižto ukázalo, že športovci z prvej divízie boli viac motivovaní, pretože ich trenéri neboli príliš ústretoví a príjemní, ale naopak – neustále ich posilňovali a to demokratickým spôsobom výučby. (Na druhej strane totižto existujú aj „autokratickí“ trenéri, ktorí iba vykrikujú príkazy bez vysvetlenia). Športovcovi však narozdiel od toho oveľa viac pomôže, ak tréner pre každý bod programu poskytne pádny dôvod. Tento princíp je pritom možné vidieť aj v rodinách – pretože rodičia, ktorí svoje voľby a rozhodnutia deťom vysvetlia, oveľa ľahšie dosiahnu poslušnosť a disciplinovanosť svojich ratolestí.

David Park, tréner viacerých športovcov uviedol, že túto metódu využíva rovnako. Uviedol: „Keď pracujem so svojimi klientmi a zadám im tréningový plán, ktorý by mali naplniť, tak sa ma pýtajú prečo vyzerá tak ako vyzerá. Ako mi to pomôže? – je vlastne najčastejšia otázka na tréningoch,“ … „Rozumné vysvetlenie tak športovcom nielen že pomôže pochopiť podstatu cvičenia, ale taktiež sa s ním omnoho viac stotožnia.“

6. Skúste byť všímavým

Všímavosť býva voľne definovaná ako nesúdiace sa zameranie na zážitok, resp. skúsenosť, a to hneď v čase keď k nemu dôjde. Niektorí vedci sa domnievajú, že všímavosť v takýchto okamihoch pomáha športovcom oveľa lepšie vžiť sa do vykonávanej aktivity. Športovci, ktorí túto praktiku všímavosti vyskúšali, povedali, že cítili čas plynúť rýchlejšie a získali pocit kontroly bez akejkoľvek námahy. V dokumente z roku 2009 v časopise Journal of Clinal Sports Psychology, francúzski plavci na národnej úrovni vedcom uviedli následovné: „Počas súťaže som mal pocit, že mám kompletne nad všetkým kontrolu, takže všetko čo som urobil pôsobilo omnoho jednoduchšie, než to v skutočnosti bolo“, alebo „plynutie času som absolútne nevnímal. Zo začiatku šlo totižto všetko veľmi pomaly…a následne to šlo tak rýchlo!“.

Elitní golfisti, ktorí boli v technikách vedomia (ako napr. v technike väčšieho povedomia o dýchaní alebo prijímaní emócií bez názoru, či úsudku) vyškolení, dokázali zvýšiť svoje národné hodnotenie hneď o niekoľko stupienkov.

Iná štúdia publikovaná v roku 2011 zistila, že výkonní univerzitní športovci, ktorí sa zúčastnili školenia o tejto tematike, boli schopní zvýšiť svoju hladinu všímavosti, aj keď v o niečo viac obmedzenej miere.

Podobné: Čo je dôležitejšie: Disciplína alebo motivácia?

7. Majte na pamäti najbližšiu udalosť, ktorú potrebujete zvládnuť

Psychológ Steven Reiss verí, že všetko naše chovanie je ovplyvnené 16 základným túžbami, ako sú napr. potreba sily, nezávislosti, zvedavosti, alebo akceptácie. Nesúhlasí pritom s tým, aby sa „vnútorná motivácia“ považovala za lepší prostriedok motivácie, než tie zvyšné (ako napr. peniaze, alebo sila). Reiss poznamenal: „Jednotlivci sa výrazne líšia v tom, čo ich robí šťastnými – pre niektorých ide o súťaženie, výhru a bohatstvo. Pre iných však zdrojom šťastia môže byť pocit kompetentnosti alebo spoločenskosť, … „Ide o to, že nie je možné tvrdiť, že niektoré motivačné stimuly sú horšie, ako tie ostatné.“

Dokonca aj niektorí renomovaní športovci si tréningy absolútne neužívajú a vidia ich len ako prostriedok k ďalšej súťaži a ďalšej výhre. Často sa stáva, že keď sa športovci vzdajú svojho remesla, tak ho prestanú praktizovať úplne. Viac už tak vo svojom voľnom čase netrénujú, pretože to pre nich nie je zaujímavé a vo svojej podstate im to príde aj zbytočné.

Pokiaľ sa ale športovci pri tréningu dokážu zamerať na najbližšie súťažné podujatie, ktoré ich čaká, všetko sa razom zmení a výkonnosť naberie na obrátkach. Pomôcť môže práve aj „odmena“, ktorá ich po absolvovaní najbližšej udalosti čaká – pričom nezáleží na tom, čo ňou bude. Či už to bude prestíž, sláva, peniaze alebo dobrý pocit zo seba samého – poteší rovnako.